Každý deň stojí za to. Stoj si za tým, čo hovoríš a robíš

Jozef Facuna pochádza z Turian v okrese Martin.  Do Bratislavy sa presťahoval po ukončení štúdia na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela. Momentálne pracuje na Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže ako výskumný a vývojový zamestnanec pre rómsky jazyk a literatúru a ako projektový manažér projektu Spolu s Rómami dokážeme viac.

Odkiaľ pochádzate, ako ste žili ako dieťa, čo vás napĺňa?      

Pochádzam z mesta Turany, kde žije veľmi málo Rómov. Vyrastal som medzi majoritou. V Sučanoch, kúsok od Turian, žije už Rómov viac a mám tam rodinu z otcovej strany. Moja mama pochádza z Broumova, z Českej republiky. Doma sme mali viacjazyčné prostredie, hovorili sme slovensky, česky i rómsky.

Mám piatich súrodencov, dvoch bratov a tri sestry. Všetci  úspešne ukončili stredoškolské vzdelávanie a dve sestry ukončili aj vysokú školu.

Ako dieťa som chcel aktívne športovať, chodil som na rôzne tanečné krúžky. Neskôr som chcel pôsobiť v umeleckej brandži, ako napríklad v reklame, alebo v marketingu. Na strednej škole som študoval ekonomiku a po maturite som sa venoval účtovníctvu, ktoré ma veľmi bavilo. Vtedy som chcel byť buď ekonóm, alebo účtovník.

Po ukončení vysokoškolského štúdia som pracoval v banke a dostal som sa aj do finančného sektora. No časom ma dobehli iné témy, ktoré ma bavili a trápili zároveň.

Lákala ma práca na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, chcel som pomáhať ľuďom pri hľadaní zamestnania, ktoré som si zo začiatku nevedel nájsť ani ja. V mojom kraji bola totiž veľmi vysoká nezamestnanosť. 

Kto bol Vašim vzorom a prečo?

Moji rodičia, najmä mama.

Vnímam, že rómske rodiny sú odlišné. Sú špecifické. Matky zvyknú byť hlavy rodiny. Práve mama mi vždy hovorila, že sa musím vzdelávať a že keď skončím dobrú školu, budem sa mať lepšie. Vnímala vzdelanie ako investíciu do budúcnosti.

Počas strednej školy som sa dostal k informáciám o rôznych vysokoškolských štipendiách, čo mi dalo možnosť študovať ďalej. Proces získania štipendia však bol relatívne náročný – práve vtedy som začal uvažovať, ako sa pomáha Rómom na Slovensku. Do mojich osemnástich rokov som nemal ani informácie o tom, že existujú nadácie, ktoré pomáhajú rómskym deťom, rómske školy, alebo učitelia – Rómovia.

Sám som nemal informácie o tom, ako sa dá zvládnuť štúdium, nielen vedomostne, ale aj finančne.

Vnímali ste, že štartovacia čiara je odlišná pre rómske deti?

Jasné, že tá čiara nie je rovnaká. Záleží najmä na tom, z akého rodinného prostredia dieťa pochádza, záleží to od sociálneho, rodinného či jazykového prostredia. Ak je prostredie málo podnetné, vstup do formálneho vzdelávania je oveľa náročnejší. Je tiež podstatné, či dieťa chodí do materskej školy, čo veľmi pomáha. Z mojej osobnej skúsenosti veľmi záleží aj na učiteľoch – ja som mal veľmi dobré učiteľky, či už v materskej, alebo na základnej škole.

To isté však platí aj pre deti z majoritného prostredia. Ak rodina nie je ustálená alebo do toho vstupujú iné negatívne faktory, môže to spôsobiť neúspech dieťaťa v škole. Naopak, v dobre zabezpečených rodinách s rodičmi, ktorým leží na srdci budúcnosť ich detí, táto bariéra nebude až taká závažná.

Vidíte vo výchove rozdiely medzi rómskymi chlapcami a dievčatami?

Nadviazal by som na to, že mojím najväčším vzorom bola moja mama. Rodinný život je pre Rómov veľmi dôležitý, dievčatá sú vedené k tomu, aby si založili rodinu a starali sa o ňu. Rómski chlapci nemajú takú prísnu výchovu, nevyvíja sa na nich rovnaký tlak ako na rómske dievčatá – napríklad pri učení. Rómske komunity máme rôzne, ale celkovo, z môjho pohľadu, sú dievčatá vychovávané primárne k tomu, aby si založili rodinu a venovali všetok čas rodine a výchove detí.

Kedy ste začali vnímať svoju vlastnú rómsku identitu?

Už v materskej škole. Niektorí moji spolužiaci mi to dávali najavo. Mal som inú farbu pleti, rozprával som iným jazykom, bol som na sídlisku asi jediný Róm.  Vedel som, že som Róm. Aj v rodine sme komunikovali po rómsky. Napríklad, keď prišla návšteva rodiny z Čiech. Až na strednej škole som začal vnímať, že Rómovia sú národnostnou menšinou, ktorá má rovnaké práva ako iné národnostné menšiny žijúce na Slovensku. Moja rómska identita sa teda začala rozvíjať, až keď som mal osemnásť rokov. Vtedy som začal uvažovať ako sa dá zveľaďovať kultúra a jazyk Rómov, zapájal som sa do rôznych aktivít.

Zažili ste neprijatie alebo diskrimináciu?

Áno, zažil som to, cítil som to. Časom som si začal uvedomovať, že som zažil skrytý rasizmus. A to je niekedy horšie ako otvorený rasizmus. Skrytý rasizmus je nenápadnejší ale o to oveľa nebezpečnejším, je dlhodobejší charakter a náročnejšie sa zvláda.

Otvorený rasizmus je nebezpečnejší v tej chvíli, kedy sa deje – vulgarizmy, fyzické napadnutie, napríklad pri nástupe na vlak, pri nákupoch, je to jednoducho viditeľné a deje sa to v každodennom živote.

Podľa môjho názoru je ale skrytý rasizmus oveľa horší, pretože neviete v tej chvíli identifikovať nepriateľskú osobu, nepriateľské správanie.

Stretol som sa aj s útokmi a spomínaným otvoreným rasizmom počas štúdia na strednej škole v severnej časti Slovenska. Ľudia v tom čase a v mojom blízkom okolí prejavovali veľmi často rasistické prejavy.

Prejavy diskriminácie sú pomerne dosť časté, dokonca aj na pracovných pohovoroch. Napríklad, keď so zamestnávateľom vediete dialóg telefonicky a predbežne máte dohodnutú prácu, a keď prídete osobne k budúcemu zamestnávateľovi, zistíte, že to pracovné miesto o ktoré ste sa uchádzali, je už akože dávno obsadené. Ja som takúto skúsenosť mal a myslím, že aj moji bratia. Nedá sa to nijako dokázať.

Čo vám to pomohlo prekonať?

Najmä rodina a podpora od nej, komunikácia so súrodencami a rodičmi a možnosti zmeny. Je to tiež príležitosť na osobný rast – študovať, mať vyššie vzdelanie alebo postavenie. Keď má človek doklady o dosiahnutom stredoškolskom alebo vysokoškolskom vzdelaní, ľahšie si nájde zamestnanie a posunie sa vpred.

Vzdelanie samozrejme nie je dôkaz toho, že je človek slušný a dobrý. No je základom pre lepšie uplatnenie sa na trhu práce.

Bola nejaká doba, kedy ste svoje rómstvo brali ako výhodu?

Ja som to vždy bral ako nevýhodu. Ale existujú pozitívne príklady z praxe, kedy je dôležité poukázať na to, že „som Róm“. Dôkazom toho sú napríklad rómski učitelia, ktorí budujú a posilňujú rómsku identitu a tým pôsobia svojím pozitívnym príkladom pri výchove a vzdelávaní rómskych detí.

To všetko mi ukázalo, že môžem byť hrdý na to, kým som, že som Róm a hovorím rómskym jazykom. Nemusím sa za to vôbec hanbiť. Spoznal som veľa Rómov a Rómiek s vysokým postavením, ktorí mali možnosti rozhodovať o dôležitých veciach.

Keď človek prijíma pozitívne informácie o tom, kým je, začne pozitívne vnímať aj svoju identitu. Od materskej až po strednú školu som sa stretával len s negatívnymi informáciami, ale tesne pred ukončením strednej školy sa to začalo meniť.

Čo pre vás znamená byť Rómom?

Na prvom mieste je rodina – keď sa Róm hanbí za to kým je, hanbí sa tým aj za svoju rodinu, je to staré rómske príslovie. Skrýva sa, uzatvára sa a odmieta príslušnosť k rómskej komunite.

Je to moja mama, môj otec, sú to moji súrodenci. Sú to naše zvyky, tradície, rómsky jazyk, rómska história.

Hrdosť pre mňa znamená otvorene povedať, že som Róm a hrdo sa hlásim k tejto komunite a chcem jej byť prospešný.

Čo sa môže od Rómov naučiť majorita?

Od každej národnostnej menšiny alebo skupiny sa dá niečo naučiť. Rómovia majú bohatú históriu a kultúru. Výchova je zaujímavá, spolupatričnosť a súdržnosť v rodine, skromnosť, premýšľanie o tom, čo je teraz, dôležitá je prítomnosť, to čo sa práve deje.

Čo je vaša najdôležitejšia rola?

Moja práca, ktorá je zároveň mojou obľúbenou činnosťou a koníčkom. Ak by ste sa spýtali, čo najradšej robím, tak je to toto. Vzdelávacie aktivity, tvorivé aktivity, workshopy, tvorba učebných materiálov v rómskom jazyku, projektová a manažérska činnosť na prospech rómskej menšiny. V súvislosti s projektovou činnosťou ide ruka v ruke aj vymýšľanie nových kreatívnych nápadov a ich realizácia v praxi.

Čo by ste chceli dosiahnuť?

Asi každý má svoj sen. Mám to šťastie, že väčšina mojich cieľov sa postupne plnia. Nedá sa to zo dňa na deň, sú to ciele, na ktorých musíte intenzívne pracovať a veľmi dlho.

Chcel by som pokračovať v projektoch, ktoré realizujeme s mojím pracovným tímom v súčasnosti. Chcel by som zlepšiť životné podmienky Rómov, čo síce sám nedokážem, ale môžem k tomu svojou čiastkou prispievať.

Rómovia potrebujú vzdelanie a je potrebné ukázať im, že treba dlho pracovať, kým sa život zmení k lepšiemu. Zmenu si žiada aj pohľad majority na Rómov a Rómky pri odstraňovaní predsudkov a stereotypov, ktoré ovplyvňujú vzájomné spolunažívanie.

Problémov, ktoré treba riešiť, je veľa, napríklad zabezpečenie rovnakého prístupu ku kvalitnému vzdelávaniu vrátane zabezpečeniu prístupu k rôznym záujmovým činnostiam.

Majorita by sa mala pýtať Rómov na to, čo potrebujú, čo ich trápi a pýtať sa na to, ako chcú žiť a ako vychovávať a vzdelávať svoje deti. Platí však pravidlo, že základné životné podmienky a bývanie musia mať Rómovia ako všetci ostatní.

V komunitách neexistuje dialóg o reformách navrhovaných v rôznych oblastiach. Spoločnosti chýba aj partnerská debata s rómskymi komunitami. Keď sa robia akékoľvek zmeny, majorita s nimi nie vždy súhlasí. Organizujú sa štrajky, petície, vyjadrenia k rozhodnutiam. Toto v marginalizovaných rómskych komunitách nie je. Ľudia proste prijmú zmenu bez toho, aby sa k nej vyjadrovali. Neviem to posúdiť, prečo to tak je, možno sú menej priebojní a skôr sú viac tolerantnejší?

Čo vás okrem práce napĺňa?

Relax, oddych a cestovanie. Rád navštevujem sväté miesta, kde je možné si oddýchnuť a načerpať pozitívnu energiu. Obľúbenou aktivitou sú aj fitnes tréningy, na ktoré teraz, žiaľ, chodiť nemôžem kvôli nedostatku voľného času.

Ak by malo byť jedno Vaše posolstvo, čo by to bolo? Alebo nejaké motto?

Každý deň stojí za to. Stoj si za tým, čo hovoríš a robíš.

Aké sú Vaše plány do budúcna?

Chcel by som prispieť svojou činnosťou a úsilím k založeniu národného vzdelávacieho centra pre Rómov a interkultúrny dialóg, ktoré by zastrešovalo všetky aktivity, ktoré momentálne realizujeme. Bolo by podobné centrám, ktoré existujú napríklad v Českej republike alebo v Nórsku. Aktivity centra na národnej a medzinárodnej úrovni by prispievali k zbližovaniu ľudí, rozvíjali a prezentovali rómsky jazyk a rómsku kultúru v širšom rozsahu.

Toto by bolo mojim celoživotným dielom.  

Rozhovor viedla a pripravila Kristína Šlonerová.