Alan Bartuš nie je len výborný hudobník a svetový umelec, ale aj osvietený človek v rómskych otázkach. Nerozumie, prečo niečo také ako je diskriminácia vôbec existuje a kde sa zobrala. V rozhovore prezrádza, ako ju podľa neho odstrániť a prečo sa ako jediný Slovák v histórii dostal do súťaže Herbieho Hancocka. (titulná foto: Bill Douthart)

Odkiaľ pochádzate?
Narodil som sa v Lučenci kde som vyrastal do mojich dvanástich rokov. Potom sme sa presťahovali do Rakúska.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?
Ako dieťa som nemal presnú víziu čím by som chcel byť, ale ako päťročný som začal počúvať Michaela Jacksona a pozerať jeho klipy. Potom Whitney Houston a iné, rôzne žánre. Veľmi sa mi muzika páčila a bol som ňou stále obklopený… Ako päťročný som začal navštevovať hudobnú školu, lebo rodičia vo mne videli nejaký potenciál a asi až ako dvanásťročný som si povedal, že by som chcel byť hudobník.

Čiže rodinné zázemie a podpora od rodičov boli dôležitý faktor?
Áno, aj doteraz ma podporujú. Pochádzam z hudobníckej rodiny. Z maminej, aj z otcovej strany boli všetci hudobníci, takže u nás sa muzika tradovala. Bola to súčasť našej kultúry a domácnosti. Od malička som to všetko nasával.

Kto bol Vaším vzorom, keď ste boli dieťa?
Spomínaný Michael Jackson. To bol asi taký najväčší vzor. Tam sú aj hlboko moje korene v R´n´B a popovej muzike. Ale študoval som klasický klavír. Neskôr som si našiel aj iné vzory. Oscar Peterson, Kenny Kirkland, Herbie Hancock, Keith Jarrett a všetci títo klaviristi. Dostal som sa aj ku klasickej hudbe, ako Chopin, a z modernej klasiky Rachmaninoff, Prokofiev. A v osobnom živote určite otec. On je jazzový kontrabasista. Chodil som na jeho koncerty, kde hrával s kapelami a s najlepšími slovenskými jazzmanmi.

Kto je Vašim vzorom dnes?
Veľa ľudí, ale najväčší vzor v klavírnej hre alebo jazzovej interpretácii je Kenny Kirkland. Ďalší obrovský vzor je Herbie Hancock, jeden z najznámejších jazzových klaviristov. V Amerike som mal tú česť a pozval ma na svoju súťaž. Bol som vybraný do semifinále ako jediný Slovák v histórii a v tom čase ako jediný Európan.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj Vy osobne v škole?
Určite áno. Napríklad na základnej škole boli moji rodičia značkovaní. Hovorili mi, že mali triednu knihu a Rómovia mali červené značky, ostatní nie. Tie červené značky znamenali, že im naschvál dávali horšie známky a správali sa k nim inak ako k ostatným deťom. Neskôr tie zlé známky zabraňovali mojej mame študovať ďalej. Ja sám som toto, chvalabohu, nikdy nezažil až takto extrémne. Rodičia išli viackrát kvôli mne do školy, museli sa rozprávať s triednou a viem, že sa ich tak s opovrhnutím pýtala, či chcú mať zo mňa hudobníka... Ale vidím to všade. Stále to nie je ideálne, obzvlášť na Slovensku. Tu je to doslova strašné. Vo svete niekde ani nevedia, kto alebo čo sú Rómovia. Bol som teraz dva roky v Amerike a oni tam nevedia, čo je pojem gypsy alebo Roma. V Európe je to iné.

foto: Milan Navrátil

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?
Šíriť hudbu do sveta a svojou hudbou niečo presadzovať. To znamená emócie, ktoré môže v ľuďoch vyvolať a môžu byť rôzne. Šťastie, smútok. Väčšinou je to šťastie, ale niekedy aj slzy. To je moje poslanie. Šíriť hudbu do sveta a snažiť sa byť každým dňom lepším umelcom.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte?
Ako som spomínal, vyrastal som na popovej hudbe, ale vážne som bral klasickú muziku. Veľmi seriózne som začal brať klasickú klavírnu školu a študoval som aj na konzervatóriu v Bratislave, kde som maturoval.  Zlomovým obdobím bolo keď som mal šestnásť rokov a robil som prijímacie skúšky do Viedne a prijali ma na vysokú školu. Mal som za sebou už nejaké ocenenia z klasickej hudby. Povedal som si, že urobím skúšky na klasickú muziku aj na jazzovú. Oni ma prijali na oba odbory a ja som sa rozhodol ísť tou jazzovou cestou. Chcel som mať ten pocit, ktorý som predtým zažil raz pri jednom vystúpení. Vtedy som ešte nevedel presne hrať jazz, ale ten pocit hrať na pódiu s muzikantmi sa mi páčil. V klasike si sám a musíš sám tvoriť muziku, ale keď si v kapele, hráš s ostatnými. To ma očarilo.

Takže okrem talentu je za tým aj tvrdá práca?
Tam je extrémne tvrdá práca. Keď som mal dvanásť, otec sa ma opýtal, čo chcem v živote robiť, lebo ak chceš byť hudobník, treba na tom začať teraz pracovať. Ja som ho poslúchal. Bol to môj mentor, viedol ma a cvičil so mnou. Keď som sa pripravoval na súťaž, tak som cvičil šesť až osem hodín denne. Niekedy, aj keď som chcel ísť von, tak som nešiel, lebo som trénoval. Vtedy ma to aj mrzelo, ale na druhej strane som vedel, že robím niečo pre seba a pre svoju kariéru. Takže je tam tvrdá drina a veľa obety.

Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?
Už som mal tú česť pracovať s mnohými renomovanými a uznávanými umelcami a chcel by som dosiahnuť to, že by som pracoval s ešte lepšími. Chystám sa vydať svoj album, dúfam že bude úspešný. Ak by som mal mať želanie, tak by to bolo toto. Teraz som aj v komunikácii s americkými vydavateľstvami a chcel by som, aby sa ten album rozšíril do celého sveta.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne alebo osobne čelili?
Myslím, že keď som nahrával a robil prijímačky na tú súťaž Herbieho Hancocka. V štúdiu som nahrával tracky a mali sme zadania, a to ma nútilo sa posunúť, lebo som vedel, že moje nahrávky si niekto vypočuje. Možno aj sám Herbie Hancock. A keď som sa tam dostal, tak bola najväčšia výzva pred tými ľuďmi aj zahrať.

foto: Bill Douthart

Čo Vás mimo práce osobne napĺňa?
Rôzne životné situácie alebo aj vizuálne stránky života. Veľmi rád počúvam hudbu, napríklad keď cestujem. V aute alebo vo vlaku, keď počúvam hudbu a sledujem, čo sa okolo mňa deje. Veľmi ma inšpiruje aj móda. Samozrejme, aj rôzne hudobné žánre ma inšpirujú, nielen jazz. Počúvam všetko. Okrem heavy metalu.

Čo pre Vás znamená byť Rómom?
Byť hrdý na svoje korene. Nikdy by som ich nepopieral. Keď sa ma niekto opýta, či som Róm, tak hrdo odpoviem: áno, som! A je jedno, kde sa ma to spýtajú. Znamená to pre mňa byť hrdý na svoj pôvod a nikdy si to nespájať s ničím zlým. To, čo vidím na Slovensku je, že slovo Róm sa vždy spája s niečím negatívnym. So špinou, s chudobou, s kriminalitou, a tak sa to prezentuje. Aj keď musím povedať, že teraz sa začína písať aj viac dobrých vecí a som za to rád.

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?
Od malička. Ja som o tom vedel, lebo aj rodičia sa niekedy doma rozprávali po rómsky. Môj starý otec bol rómsky hudobník a môj prastarý otec takisto. Hrali kontrabas, violu. Hrala sa u nás rómska muzika a aj sme ju počúvali.

Ako vnímate situáciu Rómov na Slovensku?
Nesledujem to až do takej miery, ale tým Rómom, ktorí sú v osadách treba pomôcť a dať im šancu. Dať im prácu, vyskúšať to s nimi. Potrebovali by výchovu, potrebovali by školy, potrebovali by sa socializovať, lebo sú veľmi pozadu.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?
Určite to socializovanie sa, ísť do školy a učiť sa. Je to ťažké, lebo najprv by ich musela majorita prijať, a to neviem, či je možné tu na Slovensku.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?
Dobrosrdečnosť. Veľa Rómov, ktorých poznám sú dobrosrdeční ľudia a vedia rozdať svoje srdce. To sa snažím aj ja robiť svojou muzikou. Rozdávať svoje srdce do sveta a šíriť dobrú energiu pokiaľ sa to dá.

Vnímali ste niekedy svoje rómstvo ako výhodu?
Áno. Mám v krvi talent, ktorým ma Boh obdaril a viem, že keď ten talent vycibrím tvrdou prácou, tak sa ten rómsky talent ukáže. Tie gény, ktoré mám v rodine sú určite výhoda.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?
Ako som už spomínal, chystám sa vydať album. Chystám sa na turné s umelcami ako sideman, a potom aj ako líder plánujem turné. Tvoriť ďalej hudbu a možno skúsiť aj iný žáner by som chcel v populárnej muzike, ale nie je ľahké urobiť dobrú popovú hudbu.

Myslíte si, že Slovensko sa dostane do bodu, keď tu nebude diskriminácia?
Ak si to všetci budeme priať a všetci niečo pre to urobíme, tak určite áno, ale to by sa musel celý národ zmeniť. Taktiež by museli prestať existovať osady, aby Rómovia žili normálne a mali šancu vymaniť sa z chudoby.