Živel - to je slovo, ktoré sa k nej presne hodí. Skvelá tatérka Viktória miluje umenie, hudbu, poéziu a varenie a ako magnet ju priťahuje všetko čo sa vymyká bežnosti. Dušu človeka chce vyjadrovať bez slov, pomocou farby, chute alebo tetovania. O tom, že nepatrí do škatuliek a ani nikdy nepatrila nám povedala viac v rozhovore.

Odkiaľ pochádzate?

Pochádzam z malej dedinky na východnom Slovensku - Žalobín pri meste Vranov nad Topľou.

Čo Vás ako dieťa inšpirovalo? Čím ste chceli byť?

Samotná túžba žiť a spoznávať. Moje detstvo nebolo jednoduché. Narodila som sa s vrodenou neurologickou diagnózou, ktorá si vyžiadala veľa liečby a pobytov v kúpeľoch. Miesto bezstarostného detstva som často čelila lekárom, zákazom a strachu. Doma sa o mňa veľmi báli, a tak mi mnohé veci zakazovali. Nie preto, že by nechceli, aby som žila naplno, ale preto, že sa báli o moje zdravie. No práve v tomto obmedzení sa vo mne prebúdzala vnútorná sloboda, túžba raz žiť podľa seba, byť tou, ktorá si vezme späť svoj hlas, telo aj život. Tak sa vo mne zrodila moja inšpirácia. Veta “nedá sa” pre mňa jednoducho neexistuje. Keď mi ju niekto povie, práve vtedy viem, že to urobím po svojom.

Kto bol Vaším vzorom keď ste boli dieťa?

Tie detské boli samozrejme, Hannah Montana, Rihanna a všetky tie cool rebelky s brutálnymi šteklami a šatníkom. Presne tam vznikla moja závislosť na topánkach… (smiech). Ale reálnym vzorom mi bola moja mama, ľudia, čo to nevzdali a všetky ženy, ktoré držali rodinu pokope, hoci svet im hádzal pod nohy všetko možné.

Kto je Vaším vzorom dnes?

Dnes obdivujem ľudí, ktorí to nevzdali. Či už v biznise, šoubiznise alebo v osobnom živote. Ľudí, ktorí spadli, ale vstali. Ako tatérka som sa stretla so stovkami ľudí a ich príbehmi, ktoré ťa niekedy dojímajú, inokedy nakopnú. Práve títo ľudia sú mojou najväčšou inšpiráciou. Tí, čo si prešli svojím a napriek všetkému sa neboja byť sami sebou.

Štartovacia čiara rómskych a nerómskych detí nie je rovnaká. Vnímali ste to aj vy osobne v škole?

Na základnej škole som to necítila. Mala som úžasné učiteľky, ktoré vo mňa verili. Bola som bifľoška, priznávam. Keď ma pani učiteľka poslala recitovať prózu alebo poéziu na Hviezdoslavov Kubín bola som nadšená. Vtedy som cítila podporu a cítila posolstvo, čo nám škola má dať. Na strednej škole som to začala vnímať reálnymi očami. Tam som si po prvýkrát uvedomila, že niektorí ľudia sa na mňa pozerajú inak, lebo som Rómka. Bolo to v pohľadoch, v tóne, v očakávaniach. Akoby som najprv musela vyvrátiť to, čo si o mne myslia a až potom mohla byť sama sebou. Bola to skúsenosť a facka zároveň, ale mala som to šťastie spoznať aj ľudí, ktorí ma brali ako Viky a nie len ako Rómku. Bola to skúsenosť, ktorá ma zocelila a naučila ma vidieť pod povrch a stáť si za tým kto som s hrdosťou.

Čo pre Vás znamená byť Rómkou?

Niesť v sebe kultúru, ktorú cítiš skôr v srdci než v slovách, vášeň, hrdosť, rytmus, prežitie aj jemnosť. Je to pre mňa zmyslom bytia a identity. Horúca krv s ktorou sa narodíš, a to je naša inakosť.

Kedy ste začali vnímať svoju rómsku identitu?

Odkedy sa len pamätám. Vyrastala som v osade takže to bolo jasné hneď.

Ako vyrastajú rómske dievčatá / rómski chlapci? Je v ich výchove nejaký rozdiel?

Ako mladé rómske dievča som veľmi skoro pocítila, že na dievčatá sa kladú úplne iné očakávania než na chlapcov. Dievča má byť slušné, skromné, tiché, opatrné a malo by zapadnúť. Chlapci mali viac slobody, viac priestoru robiť chyby. Ja som však nevedela byť tichá. Vyholila som si vlasy, prefarbila ich na blond, čítala knihy, počúvala rock a zaujímala sa o svet, ktorý bol úplne mimo šablón. Nechcem, aby to vyznelo zle, som hrdá Rómka, milujem našu kultúru, hudbu, ten oheň, čo máme v krvi, ale nikdy som sa nenašla v láske s rómskym chlapcom. Cítila som, že ma chcú zmeniť a prispôsobiť tomu obrazu, čo sa odo mňa očakáva. A ja som sa v tom dusila. Ten rozpor ma prestal bolieť až vtedy, keď som začala randiť s nerómskymi chlapcami, ktorí síce možno nepochádzali z mojej kultúry, ale vedeli prijať moju inakosť bez snahy ju opraviť. Viem že niektoré rómske ženy a dievčatá tomu nerozumejú. Stretávam sa s čudnými pohľadmi, akoby som zradila svoju kultúru. A mňa to trápi. Ale verím, že láska a identita nemusia mať jedinú podobu. Aj túžba byť tatérkou bola vtedy nepochopená. Rómske ženy predsa netetovali, no práve preto som cítila, že musím byť prvá. Aby po mne mohli prísť ďalšie.

Čo je podľa Vás Vaša najdôležitejšia rola?

Pre mňa je to rola ženy byť sama sebou.

Ako ste sa dostali k tomu, čo dnes robíte?

Všetko to začalo úplne prirodzene, ale dnes viem, že to nebola náhoda. Keď som mala trinásť rokov, v televízii bežal seriál La Ink, kde bola hlavnou postavou Kat Von D, žena, ktorá vlastnila tetovacie štúdio. Bola divoká, štýlová a zároveň silná podnikateľka. Pamätám si, ako som na ňu pozerala ako puk, doslova som nedýchala. A vtedy sa to zrodilo. V tom čase tetoval otcov brat v Anglicku a keď prišiel na východ, nechal mi doma niekoľko starých old-school cievkových strojčekov, ktoré ledva išli, ale bola som za ne šťastná. Na internete som pozerala videá, ako ich spájkovať a skladať a sama som ich upravila tak, aby aspoň trochu fungovali. Tie mohutné cievkáče boli pre trinásťročné dievča fakt ťažké, ale mne sa to páčilo. Najväčšiu podporu som mala od otca. Raz prišiel domov s prasacou kožou z mäsiarne, a tak vznikol môj prvý “tetovací tréning”: Môj zostavený strojček a tá prasacia koža bok po boku. A potom prišiel zlomový moment. Na osemnáste narodeniny som dostala svoj prvý profesionálny tetovací strojček, pri ktorom som sa už nebála či náhodou pri spájkovaní nepodpálim detskú izbu... Začínala som v svojej detskej izbe s ktorou som sa delila so sestrou. Dnes mám svoje druhé tetovacie štúdio a za sebou stovky príbehov na koži.

Čo by ste chceli v tejto práci dosiahnuť?

Som človek, ktorý veci robí, tak ako to cíti v správny moment. Nechávam tomu otvorené dvere a hranice. Myslím si, že preto sa mi darí v živote lebo sa toho stále držím. Pre mňa je už to, že ráno vstanem a robím to, čo ma baví, dosiahnutý cieľ.

Čo bola najväčšia výzva, ktorej ste profesionálne, alebo osobne čelili?

Najväčšou výzvou pre mňa bolo nielen rozbehnúť sa v podnikaní ako tatérka, ale ustáť všetky predsudky a to najmä od ľudí z vlastnej komunity.

Čo Vás, mimo práce, osobne napĺňa?

Po dlhom dni plnom farby a kože sa vrátim domov, pustím si hudbu, čo vibruje cez steny, nalejem si pohár vína a tvorím v kuchyni ako v ateliéri. Milujem ten chaos, tanec bosými nohami po byte. Ale najviac ma ukotvuje čas s mojou rodinou a láskou, ktorí sú mojim domovom. Taká bohémska žienka domáca.

Čo je podľa Vás najväčšou výzvou, pred ktorou rómske komunity stoja?

Nechcem hovoriť za všetkých, ale z môjho pohľadu je jednou z najväčších výziev práve to, ako vnímajú sami seba. Často im spoločnosť nastavuje skreslené zrkadlo a človek má pocit, že nemá na viac. Podľa mňa je obrovskou výzvou prebudiť v sebe vlastnú hodnotu, veriť si, ísť vlastnou cestou, aj keď je iná než tá, ktorú od nás očakávajú. Samozrejme nezabudnúť pritom na korene.

Čo sa podľa Vás môže majorita od Rómov naučiť?

My, Rómovia a Rómky, máme v sebe obrovskú silu prežiť, adaptovať sa a zároveň zostať verní svojim koreňom, tradíciám a slobode ducha. Takže asi to, že autenticita a srdce sú dôležitejšie než predsudky a spoločenské škatuľky.

Čo Vám pomohlo ísť ďalej aj napriek predsudkom, či neprijatiu? Čo Vám pomáha vyrovnať sa s diskrimináciou časti spoločnosti voči Rómom?

Viera v seba, podpora blízkych a umenie, ako moja forma vyjadrenia sa. Diskriminácia ma nezastaví, naopak, učí ma stáť pevnejšie a byť hlasom, ktorý nechce ticho. Vedomie, že moja hodnota nepramení z toho, ako ma vníma spoločnosť, ale z toho, kto som vnútri mi pomohlo ísť ďalej.

Vnímali ste niekedy naopak, svoje Rómstvo ako výhodu?

Určite áno! Byť Rómkou je moja sila a moja jedinečnosť. Prináša mi hlboké prepojenie s tradíciami, rodinou a komunitou. Dáva mi korene, ale aj krídla, učí ma vášnivosti, slobode a autentickosti, ktoré sa snažím preniesť do každého dňa aj do svojej práce. V mojej práci nesmie chýbať rómska hudba. Pri nej sa mi najlepšie tetuje.

Aké sú Vaše plány do budúcnosti?

Chcem tetovať v zahraničí, spoznávať nové kultúry a rozšíriť svoje podnikanie a ďalšie projekty, ktoré mám naplánované za hranicami. Láka ma cestovanie dodávkou a nomádsky život. Spoznávať všetky tie miesta, o ktorých snívam a ktoré ma volajú. A keď príde ten správny čas, usadiť sa, založiť si rodinu, mať zdravé deti a stáť po boku milujúceho muža. Žiť život naplno v rovnováhe medzi slobodou, láskou a tým, čo ma napĺňa.

Fotogaléria