Preskočiť na obsah

Zdravé regióny - skúsenosti z práce z terénu - druhý diel

V nasledujúcom rozhovore nám priblíži svoju prácu na Národnom projekte Zdravé komunity 2B koordinátorka asistentov podpory zdravia pre oblastnú skupinu Kežmarok, Radomíra Gažiková. Radka je bývalá asistentka podpory zdravia, ktorá sa profesijne posunula vpred a stala sa vďaka výsledkom svojej práce, húževnatosti a cieľavedomosti koordinátorkou skupiny desiatich asistentov podpory zdravia.

  • Aká bola situácia pred Vaším pôsobením na Národnom projekte Zdravé komunity 2B?

V našej osade ľudia neprejavovali záujem o svoje zdravie. U nás Rómov bolo tabu ísť k lekárovi, alebo na preventívnu prehliadku. Matky s deťmi nechodili pravidelne na povinné očkovania, veľa ľudí sa bálo lekárov, že im niečo zistia, že sa objaví nejaká choroba. Bolo to pre nich ľahšie, keď nevedeli nič o svojom zdravotnom stave. Veľa ľudí vyhľadalo lekára, keď už bolo najhoršie. Báli sa aj toho, že ich lekár pošle na odborné vyšetrenie a oni sa nebudú vedieť orientovať vo veľkomeste.

  • S akými prekážkami ste sa museli vysporiadať (a ako)?

Spomínam si na to, ako keby to bolo dnes - ja sama som mala rešpekt pred touto prácou. Mojou výhodou bolo to, že ma ľudia v mojej lokalite poznali a ja som poznala ich, ale sama som mala pochybnosti, či to zvládnem. Musela som si získať dôveru mojich klientov, rešpekt, ukázať im, že im viem a môžem pomôcť.

  • Čo vnímate v oblasti zdravia rómskych komunít za najväčší problém?

Ako problém v rómskej komunite vnímam najmä to, že bytové, životné a hygienické podmienky nie sú vyhovujúce. Preto je dôležitá naša práca – vysvetľujeme a vzdelávame, aby sa dodržiavanie hygienických návykov stalo samozrejmosťou, aby ľudia viac dbali o svoje zdravie a starali sa oň.

  • Aká je situácia teraz?

Teraz sa situácia zmenila, našou prácou sme dosiahli, že máme dôveru našich klientov, ale aj lekárov a starostov, ktorí si našu prácu v komunite vážia. Klienti nás vnímajú ako asistentov podpory zdravia, ktorým  záleží na svojej komunite, ale hlavne na svojich klientoch. Sme takým blikajúcim svetielkom v našich lokalitách a samozrejme aj vzorom, najmä pre mladých. Tým starším sme pomocnou barličkou v ich trápeniach i chorobách. Pred mesiacom som bola v jednej lokalite, kde mi asi 5-ročné dievčatko povedalo, že keď vyrastie, chce byť asistentkou. Práve takéto situácie ukazujú, že sme na správnej ceste a je dôležité v tejto začatej práci pokračovať.

  • Čo ste riešili, alebo zažili pri Vašej práci v komunite?

Každý malý úspech ma  vedel posunúť dopredu a vždy ma to napĺňalo pocitom radosti a šťastia. Pamätám si na jedného  klienta, ktorý bol vážne chorý a odmietal chodiť na vyšetrenia a na chemoterapie. Jeho deti ho sami presviedčali, aby podstúpil vyšetrenie – biopsiu, aby zo vzorky mohli lekári zistiť, v akom štádiu je nádor. Klient sa tohto vyšetrenia veľmi bál a deti boli už zúfalé. Mali len otca, ich mama zomrela a zostalo po nej 6 detí. Päť z nich malo svoje rodiny a  posledný syn mal iba jeho. Môj klient každého odmietal, no mňa nie - presvedčila som ho a aj ho sprevádzala na biopsiu do Popradu. Pomohla som mu vybaviť chemoterapiu vo forme liekov, aj sestričku, ktorá mu večer chodila podávať infúzie. Keď mal klient bolesti, tak si dokázal aj sám zuby vylámať, ale vždy, keď som k nemu prišla, upokojil sa – a to aj napriek tomu, že mal bolesti. Samozrejme, takýchto príbehov je oveľa viac, avšak na tento si spomínam najlepšie, lebo tento pán bol posledný, komu som pomohla, kým som ešte nebola koordinátorkou. Svoju prácu milujem, aj svojich klientov, napĺňa ma to a prináša mi radosť a uspokojenie, keď som užitočná a nápomocná. Je to nielen zamestnanie, ale pre mnohých z nás aj poslanie.